História plemena

 

História portugalského vodného psa (Cao de Aqua)je veľmi dlhá a bohatá, ale ako takmer všetká dávna minulosť plná dohadov, nepresností a domnienok, ktoré sa môžu u jednotlivých autorov značne odlišovať. Kým jedni sa domnievajú, že prvé vodné psy dorazili do Portugalska s indoeurópskym etnikom Keltov, presnejšie so zmiešanou starovekou populáciou Keltov a Iberov a to v dobe halštatskej, teda v 7. - 5. storočí pred naším letopočtom, iní zase vsádzajú na Feníčanov. Za čias Zarathustrase boli vodné psy posvätnými zvieratami zasvätenými bohu Ahura - Mazda.

Každopádne aj u tejto verzie sa dostaneme niekde do priebehu 6. storočia pred naším letopočtom. Rovnako tak nie je jasná úloha portugalského vodného psa pri vzniku ostatných plemien vodných psov. Zatiaľ čo jedni autori sú presvedčení o súbežnom vývoji niekoľkých plemien v rôznych krajinách (Portugalsko, Anglicko, Francúzsko a pod) druhí zaryto propagujú názor, že jedine "porti" je ten jediný a prvý a od neho sa ešte len odvodzujú plemená ako barbet, pudel a pod. Problém tkvie v takmer nulovom množstvo akýchkoľvek písomných záznamov, ktoré by sa týkali podrobnejšie vodných psov tej doby.  A ak sa už nejaké písomnosti na túto tému objavia, potom sa väčšinou nedá rozoznať či zachytávajú skutočný stav, alebo sú skôr bájami. Obrazy sú tiež veľmi zavádzajúce, pretože ak neberieme do úvahy vtedy bežné "umelecké zveličovanie", boli všetky vodné psy  všade na svete strihané do "levieho" strihu, takže ťažko povedať či sú zobrazení jedinci jedného či rôznych plemien.

Faktom zostáva, že vývoj jednotlivých plemien sa uberal rôznymi smermi. Zatiaľ čo väčšina vodných európskych psov bola využívaná ako prinášači a lovecké psy pri love vodného vtáctva, portugalský pes nebol na tento účel nikdy využívaný (ak áno, bolo to skôr výnimočne).

Portugalský vodný pes mal niekoľko hlavných úloh:

- nosič správ z lode na loď, alebo z lode na pevninu a opačne, často na veľké vzdialenosti

- ako strážca na čele lode, ktorý hlásil nebezpečenstvo v hmle

- vyťahovať laná a potrhané siete z mora, pre ktoré sa nebojácne vrhal z paluby lode a nezriedka sa musel aj potopiť

-  nadháňanie rýb do sietí

- verný priateľ a strážca rybára a jeho rodiny, ktorý dokázal v prípade potreby aj tvrdo brániť majiteľa alebo jeho majetok

Všeobecne bol u portugalského ľudu vo veľkej vážnosti a dodnes je považovaný za najtypickejšieho zástupcu domácich plemien. Z roku 1297 pochádza prvá jasná písomná zmienka. Jeden portugalský mních v nej zachytil rozprávanie neznámeho rybára, ktorého zachránil pred utopením v mori pri južnom pobreží Portugalska pes. Tento štvornohý záchranca je popisovaný ako čierny dlhosrstý jedinec,  so štyrmi bielymi labami, bielou škvrnou na ňufáku, oholenú srsťou na zadku až k poslednému rebru a chocholčekom na chvoste. S rozvojom modernej lodnej dopravy, existenciou mnohých mechanických i neskôr elektronických zariadení na navigáciu lodí a komunikáciu medzi nimi a pevninou sa pomaly, ale isto vytrácala nutnosť držať  tieto psy. Len vďaka láske k tradícii sa plemeno zachovalo v počte len niekoľkých exemplárov v jednotlivých rybárskych rodinách v oblasti Algarve. Vďaka nadšeniu niekoľkých málo ľudí, ktorí sa ujali cieleného chovu a prezentácie plemena sa zachovalo do dnešných dní.  Za zakladateľa možno považovať Vasco Bensuadese, ktorý vo svojej chovateľskej stanici "Algarbiorum" začal s upevňovaním exteriérových vlastností pri zachovaní pôvodnej pracovnej upotrebiteľnosti.  Psi,  ktorí neboli ochotní pracovať v morskej vode boli z ďalšieho chovu vylúčení bez ohľadu na vzhľad.  Zakladajúcimi jedincami tejto stanice boli suky "Venesa" a "Dina" spolu so psami "Nero" a "Leao", ktorý sa stal predlohou pre prvý zostavený štandard z roku 1938. Bensuades sa v roku 1962 rozhodol použiť pre jeden vrh psa neznámeho pôvodu menom "Tabu". Tým predišiel negatívnym dôsledkom príbuzenskej plemenitby. Počas 28 rokov aktívnej chovateľskej činnosti odchoval a zapísal 36 vrhov sa 116 šteňatami (to je cca 3,2 šteňaťa na jeden vrh). Psy z jeho chovu sa dostali do Francúzska, Anglicka a USA.

Ďalším chovateľom s nemalou zásluhou na zachovanie plemena je Dr. Antonio Cabral, ktorý svoj chov postavil na fene "Farrusca Algarbiorum" a pracovnom psovi nájdeným v Algarve "Silves". Tento pes bol menší než jedinci z chovu Algarbiorum, ale mal peknú hlavu a dlhú splývavú srsť len málo vlnitú. Aj neskôr zaraďoval do chovu psov bez preukázaného pôvodu z oblasti Algarve a len vďaka nemu nedošlo k úplnému zániku plemena. V roku 1978 odovzdal časť svojich psom dcéram a Carle Molinari, aby sám chov mohol ukončiť. Dnes je už chov portugalského vodného psa rozšírený takmer po celej Európe (okrem krajín bývalého východného bloku). Najviac chovateľských staníc nájdeme vedľa Portugalska v Škandinávskych krajinách. Stúpajúcu obľubu plemena signalizuje zvýšený počet vrhov v jednotlivých chovoch. Porti je dnes rozšírený na všetkých trvale obývaných kontinentoch. V roku 2001 prvé dve suky dorazili aj do Juhoafrickej republiky takže bol "dobitý" aj čierny svetadiel.

Nebývalý boom zažíva toto plemeno v USA.  Klub chovateľov portugalských vodných psov (PWDCA) tu bol založený v roku 1972, kedy bol počet registrovaných jedincov na celom svete menší ako 25 jedincov! Chovatelia v USA sa spojili ku vzkrieseniu plemena a zabezpečeniu chovnej základne naozaj úspešne.  K 5.júnu 1981 bolo už registrovaných cez 500 jedincov a 1. januára 1984 bol PWDCA prijatý do skupiny pracovných plemien. Cieľom chovu v USA je vynikajúci rodinný pes, pes pre výstavy , súťaže a vodné práce. V poslednej dobe sa výborne osvedčil ako plemeno pre canisterapiu.  Dokonca pracuje aj ako pes na vyhľadávanie drog u hraničnej polície.

V Európe sú krôčiky k pracovnému využitiu trochu nesmelé, ale stále intenzívnejšie. PVP môžeme stretnúť na agility a pod.  Možno je to spôsobené zatiaľ relatívne malým rozšírením a faktom, že je zväčša chovaný pre výstavy a ako bezproblémový rodinný pes. Napriek tomu vďaka nedávnemu využívaniu starých pracovných psov na chov nestratil nič zo svojich pôvodných vlastností a je len na ľuďoch okolo nich, aby mal porti šancu uplatniť svoju mimoriadnu inteligenciu a pracovný potenciál.

 

Autor pôvodného textu: Pavlína Vazdová, CHS Od Emy Destinové

                                   www.odemydestinove.com